Tomáš Stríž – výrobca spomienkových predmetov.

Tomášove šperky vtláčajú slzy do očí. Ľudí, ktorí už nie sú medzi živými „oživuje“ prinajmenšom zaujímavým spôsobom. Ten, kto ho nepozná by netipoval, že vyrastal pohrebníctve a jeho práca bola najmä s nebožtíkmi.

Pozrite si rozhovor s mladým človekom, ktorý hľadal spôsoby, ako blízkych, ktorí už odišli… tak trošku „oživiť“. Vyrába NIEČO, vďaka čomu môže mať človek svojho blízkeho pri sebe… Aj po smrti. Čo si myslíte vy o takomto spôsobe uchovávania spomienok na blízkych?

„My už sme štvrtá generácia u nás v pohrebnej službe a vlastne od nejakých 15 do 20 som vypomáhal našim, pretože sme nemali toľko zamestnancov, keď sme začínali s tým, že bolo treba pomôcť. Ja som sa stretával vlastne s tými pozostalými, tak sa mi tam tlačila tá otázka, že čo im tak vymyslieť, aby mali toho zosnulého stále tak pri sebe a tam ma vlastne napadla táto …Toto také osobné uchovávanie spomienok do príveskov a vzniklo vlastne z toho toto.“

Uvažoval si nad tým ako nad biznisom?

„Práveže to vôbec nebolo nič biznisové. Tam fakt išlo o tú myšlienku, že… Ja som sa s nimi stretával, tak ma to fakt tak trápil vo vnútri, že čo im tak vymyslieť. No a potom došiel ten nápad s odtlačkami prstov a sa to nejak prehuplo aj medzi živých. Neplánovane.“

Čo ty považuješ za úspech?

„Úspech… Pre mňa bolo najviac to, že ľudia, ako ma teraz poznávali, už teraz poznávajú, nie v týchto nákupných obchodných centrách…ani nešlo tak o to, ale išlo o to, keď ti povedali, že: Wau, Tomáš, super, dobrá práca, len tak ďalej. A vtedy som si tak uvedomil, že naozaj, že to čo robím stojí za to a má to význam.“

A ten úspech čo pre teba znamená?

„Že sú najviac hrdí na mňa moji rodičia. Pre mňa je to taký ten osobný úspech.“

Čo v tvojom živote na tej ceste bolo doteraz najnáročnejšie?

„Podľa mňa stretávanie sa s pozostalými, keď im zomrelo dieťa. To je pre mňa také to…alebo mladý človek, tak to je pre mňa taká tá ťažšia chvíľa, pretože zároveň človek v týchto situáciách musí byť aj psychológ a musíš im vlastne poradiť. Dať im nejaké tie rady, ako to prekonať. Takže toto sú tie ťažšie…“

Ako sa to darí tebe zvládať?

„Dôležité je si to hlavne nepripúšťať všetky tie príbehy k sebe, pretože z toho sa fakt človek zblázni. Snažím sa poradiť tým ľuďom, ale hneď, ako vlastne odídu, tak to prepustím celé cez seba a ventilujem to tým, že chodím do posilňovne…každý deň sa snažím.“

Mávaš ty v živote strach?

„Taký vnútorný strach mám, že raz prídem o rodičov. Ja viem, že to príde raz, ale snažím sa to nejak nepripúšťať k sebe a preto  nimi využívam fakt každú chvíľu, každú sekundu sa snažím byť s nimi, teda s rodinou, pretože táto robota ma naučila, že človek ti teraz je a za pár sekúnd tu byť nemusí. Každý ten okamih je taký vzácny.“

Čo je pre teba v živote najdôležitejšie?

„Snažím sa veci…teda brať všetko tak pozitívne a nepripúšťať si ich nejak tak k sebe, ale najdôležitejšie je pre mňa asi užiť si každý jeden deň naplno…ako nepremrhať. Snažím sa veľa cestovať.“

(Užiť si každý deň) Ale ako to dokážeš robiť, napriek tomu, že človek sa dostáva do stresu, má veľa povinností, veľa práce, …. Ako to dokážeš? Máš na to nejaký recept?

„Nemám na to nejaký recept. To ide samo, nemám ma to nejaký recept ani som nad tým nejak tak nepremýšľal, že…“

Ako vyzerá tvoj bežný deň?

„Ja mám rád rutinu. Hlavne teda u mňa v robote. Čiže ja sa zobudím ráno o siedmej, na nejakú pol deviatu prídem do roboty, tam si porobím veci a potom vždycky o štvrtej to seknem, že už stačilo roboty a ide sa cvičiť a potom večer idem s kamarátmi na večeru, na drink.“

Čiže rozdeľuješ čas pracovný čas, čas pre seba a pre priateľov.

„Tak ma to naši naučili v podstate, keď som im tam vypomáhal potom, čo som sa dostal vlastne od vypomáhania k mŕtvym až k nám do kancelárie, kde som sa naozaj stretával s tými pozostalými, tak ma mamina vždy naučila, že teraz dôjdeš na osmu do roboty, po štvrtej si rob čo chceš.“

Ako sa ty vzdelávaš? Ako prichádzaš na nové nápady?

„Neviem, to vždycky príde tak samo. Napríklad tieto odtlačky ručičiek, nožičiek, tak to bolo dokonca z fitka, pretože tam chalani používajú to magnézium, aby sa im nešmýkali tuky a teraz zrazu som uvidel na podlahe odtlačky a hovorím: Aha, okay, odtlačky a teraz deti, novonarodené deti…je to zaujímavé, skúsim to spojiť. A aj to potom vyšlo. A čo mám taký novší produkt, tak to boli…to je vlastne zvuková stopa…uchovávanie zvukovej stopy do príveskov, pretože keď nechce niekto odtlačky alebo už sú tu nie medzi nami a chcú mať nejakú hmatateľnú spomienku na toho človeka, tak vtedy ma….mamina ma v tomto nejak nakopla, lebo ona že škoda, že keď dedko ešte žil, že sme mu nestihli zobrať odtlačok. A ja si hovorím, že čo také vymyslím, čím ju tak prekvapím a vtedy som si prehral naše rodinné video, kde dedko gratuloval mamine k narodeninám. Tam bola taká časť, že: Všetko najlepšie k tvojim narodeninám. Tak som si hovoril, že toto nejak preniesť do prívesku, čiže zvuková stopa, zvuková vlna, vlastne tiež každý hlas je originálny a každý má tú svoju zvukovú krivku, tak to som vlastne v počítači prehodil do tých kriviek a vyrobil jej taký prívesok so zvukovou stopou.“

ČO Tomáš prezradil ďalej? Kliknite na rozhovor a dozviete sa!

Štartujeme!Sledujte tretiu časť novej inšpiratívnej nálože s úspešnými.Každý týždeň nové diely! Zadajte svoj e-mail a po zverejnení každej novej časti vám dáme vedieť medzi prvými: